z dejín Matice slovenskej

"Slovenská Matica je jednota milovníkov národa a života slovenského a jej cieľ: v členoch slovenského národa mravnú a umnú vzdelanosť budiť, rozširovať a utvrdzovať; slovenskú literatúru a krásne umenia pestovať a podporovať a tým i hmotný dobrobyt slovenského národa napomáhať, a na jeho zvelebení pracovať".

Stanovy Matice slovenskej, 1862 (§ 1)

1863

Na ustanovujúcom 1. valnom zhromaždení 4. augusta v Martine, ktoré sa konalo v rámci miléniovej slávnosti príchodu slovanských apoštolov sv. Cyrila a Metoda na naše územie, vznikla Matica slovenská. Jej cieľom v duchu národných a kresťanských ideí bolo "v členoch slovenského národa mravnú a umnú vzdelanosť budiť, rozširovať a utvrdzovať; slovenskú literatúru a krásne umenia pestovať a podporovať a tým i hmotný dobrobyt slovenského národa napomáhať, a na jeho zvelebení pracovať". Za predsedu Matice slovenskej zvolili banskobystrického katolíckeho biskupa Štefana Moysesa a za jej prvého úradujúceho podpredsedu evanjelického superintendenta Karola Kuzmányho. V prvom matičnom výbore aktívne pracovali najvýznamnejší predstavitelia slovenského národa, ako boli Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža, Ján Francisci, Štefan Marko Daxner, Viliam Pauliny-Tóth, Adolf Dobriansky a iní.

1875

Uhorská vláda 12. novembra zastavila činnosť Matice slovenskej. Zhabala jej všetok majetok, finančnú základinu Matice neskôr (roku 1885) poskytla renegátskemu Uhorsko-krajinskému slovenskému vzdelávaciemu spolku (MTKE) na pomaďarčovanie Slovákov, zbierky porozdeľovala do župných múzeí.

Opakujúce sa pokusy o obnovenie činnosti Matice slovenskej po jej zatvorení po novembri 1875 boli neúspešné. Pokračovali v nej však iné kultúrne spolky s celonárodnou pôsobnosťou, najmä Živena (1869), Kníhtlačiarsky účastinársky spolok (1869), Spolok sv. Vojtecha (1870), Slovenský spevokol (1872) a Muzeálna slovenská spoločnosť (1893).

1893

Krajanský aktivista a rímskokatolícky kňaz Štefan Furdek založil v Chicagu (IL, USA) Matcu slovenskú v Amerike. Zaslúžil sa o rozvoj slovenských krajanských kultúrnych a cirkevných spolkov a škôl v USA. Furdek bol aj prvým predsedom Slovenskej ligy v Amerike (1907), strešnej organizácie krajanských spolkov amerických Slovákov.

1919

Po vzniku Československej republiky minister jej vlády s plnou mocou pre správu Slovenska Vavro Šrobár vydal 1. januára dekrét o obnovení činnosti Matice slovenskej. Oživotvorujúce valné zhromaždenie sa konalo 5. augusta v Martine. Za jej predsedov boli zvolení Pavol Országh Hviezdoslav, František Richard Osvald, Matúš Dula (predseda Slovenskej národnej rady 1918 – 1919) a Vavro Šrobár, matičnými správcami sa stali Jozef Škultéty a Jaroslav Vlček. Matica nadviazala na svoju predchádzajúcu vedeckú, osvetovú, zbierkotvornú a vydavateľskú činnosť. Členská základňa sa začala organizovať v miestnych odboroch Matice slovenskej. Historicky prvý miestny odbor Matice slovenskej vznikol 2. novembra v Martine. Do konca roka sa v priebehu dvoch mesiacov ustanovilo na Slovensku celkom deväť miestnych odborov Matice slovenskej.

1920

Na 2. valnom zhromaždení Matice slovenskej 25. augusta 1920 ustanovili vedecké odbory Matice slovenskej. Ako prvé sa konštituovali Historický, Jazykovedný a Národopisný odbor. K nim postupne pribudli Umelecký (1921), Literárnohistorický (1922), Pedagogický (1926), Prírodovedný odbor (1927), Filozofický odbor (1941) a Sociologický odbor (1944).

1940

Správa Matice slovenskej odmietla vládny návrh, aby sa matičné členstvo automaticky premietlo aj do politického členstva v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane.

1941

Z iniciatívy Matice slovenskej vznikol 1. mája v Martine spolok Slovenská národná knižnica. Jeho hlavnou úlohou bolo získavať a uchovávať tlače so vzťahom k Slovákom a Slovensku.

1943

Z poverenia matičného výboru bol v Martine založený účastinársky spolok Neografia ako jeden z najmodernejších tlačiarenských podnikov v Európe.

1945

Maticu slovenskú v Martine opustili 25. januára jej viacerí poprední pracovníci a funkcionári: Jozef Cíger Hronský (správca), František Hrušovský (tajomník vedeckých odborov), Stanislav Mečiar, Jozef Cincík (obaja tajomníci) a referenti Koloman Geraldini, Dezider Nágel, Ján Okáľ a Jozef Kobella, ktorí sa hlásili k oficiálnej kultúre režimu vtedajšej Slovenskej republiky (1939 – 1945). Neskôr doživotne ostali v zahraničnom exile. Ich mená mali byť vymazané nielen z matičnej tradície, ale aj z kolektívnej pamäti národa.

1948

Komunistický režim znárodnil matičný vydavateľský podnik Neografia. V rokoch 1949 až 1953 politické orgány postupne zobrali Matici slovenskej vedeckú činnosť, rozpustili jej členskú základňu a inštitúciu zredukovali na ústredie osvetovej práce. Dovtedajšiu vedeckú činnosť z matičných odborov presunuli do príslušných ústavov Slovenskej akadémie vied a umení v Bratislave.

1954

Slovenská národná rada v apríli prijala zákon o Matici slovenskej, ktorým ju v rozpore s jej poslaním a historickým postavením poštátnila a jej torzo zlúčila so Slovensku národnou knižnicou. Matica slovenská pod svojou značkou začala plniť iba úlohy národnej knižnice a knihovedného ústavu.

1958

Komunistický režim zinscenoval proces proti zostavovateľom pripravujúcim lexikografické dielo – Národná encyklopédia. Išlo o matičiarov Alexandra Hirnera, Jána Olexu, Jozefa Telgárskeho, Františka Oktavca, ktorých odsúdili na mnohoročné väzenie. V súvislosti s týmto monsterprocesom straníckymi previerkami a ďalšími politickými zásahmi proti Matici slovenskej z nej museli viacerí pracovníci odísť, dokonca aj matičný správca Ján Marták.

1959

Vzhľadom na vážne obmedzenie slobody Matice slovenskej vo vlasti v argentínskom Buenos Aires založili Zahraničnú Maticu slovenskú, ktorej predsedom sa stal Jozef Cíger Hronský.

1963

Počas politického odmäku si Matica slovenská storočnicu svojho založenia pripomenula veľkolepými oslavami. Matici slovenskej udelili najvyššie štátne vyznamenanie Rad republiky, ktoré jej odovzdal vtedajší významný štátny a stranícky predstaviteľ Alexander Dubček. Dňa 4. augusta bol položený základný kameň tretej budovy Matice slovenskej v Martine na Hostihore.

1968

Politické uvoľnenie v spoločnosti prinieslo nádej aj na oživenie pôvodného poslania a činnosti Matice slovenskej vrátane znovuobnovenia jej členskej základne a rozvoja starostlivosti o zahraničných Slovákov. Tento nádejný proces trval len krátko a bol zastavený 21. augusta po okupácii ČSR voskami Varšavskej zmluvy a v nasledovnom normalizačnom procese. Z Matice slovenskej bolo z politických dôvodov počas tzv. normalizácie prepustených viacero zamestnancov (Tomáš Winkler, Ivan Kadlečík, Pavol Hrúz, Jaroslav Rezník st. a iní) a funkcionárov (Imrich Sedlák).

1973

Slovenská národná rada prijala 20. decembra zákon o Matici slovenskej, ktorý ju z časti vrátil do stavu spred dvadsiatich rokov. Členská základňa bola výrazne obmedzená, prežila iba menšina miestnych odborov, činnosť Matice slovenskej sa znova sústredila v prvom rade na knihovníctvo, bibliografiu, biografiu, literárne múzejníctvo a archívnictvo. V rokoch 1974 až 1990 počas éry socialistickej kultúry bol predsedom Matice slovenskej prozaik, publicista a politický činiteľ Vladimír Mináč, ktorý má v tomto období zásluhy na rozvoji vedeckej činnosti v Matici slovenskej.

1975

30. augusta otvorili v Martine na Hostihore novú, veľkoryso koncipovanú tretiu budovu Matice slovenskej, dielo architektov Dušana Kuzmu a Antona Cimmermana.

1990

Minister kultúry 20. januára odvolal vedenie Matice slovenskej na čele s Vladimírom Mináčom a jej dočasným vedením poveril ako predsedu Viliama Grusku a správcu Imricha Sedláka. Mnohí bývalí pracovníci, členovia a priaznivci sa opäť prihlásili k Matici slovenskej.

V dňoch 10. až 11. augusta sa konalo oživotvorujúce valné zhromaždenie Matice slovenskej v Martine. Na valnom zhromaždení zvolili za predsedu Matice Jozefa Markuša.

1991

Slovenská národná rada prijala 26. júla nový zákon o Matici slovenskej, ktorý vytvoril priestor na jej postupný návrat od štátom riadenej inštitúcie k nezávislej ustanovizni. Výrazne sa rozvíja a uprednostňuje spolková činnosť Matice slovenskej a na jej podporu sa pretvára sieť inštitučných pracovísk.

1992

Matica slovenská v spolupráci so Svetovým kongresom Slovákov po prvýkrát zorganizovala stretnutie mladých Slovákov z celého sveta pod oficiálnym názvom Svetový festival slovenskej mládeže. Konal sa v dňoch 12. až 19. júla v Martine. Matičný festival organizovala Matica slovenská každý tretí rok.

1993

Vznik samostatnej Slovenskej republiky bol zavŕšením dlhej etapy boja Matice slovenskej za slovenskú národnú identitu. Postupne sa plnia tézy Národného programu MS, koncipovaného v rokoch 1991 až 1992. Matici slovenskej sa vrátila totalitným režimom zoštátnená tlačiareň Neografia, časopis Slovenské pohľady i niektoré zoštátnené matičné domy.